Spojenie vizuálneho diela vytvoreného človekom alebo AI – či už v podobe filmu, videa, fotografie či iných obrazových médií – s hudbou či pesničkou dokáže vytvoriť novú (lepšiu) kvalitu vnímajúceho a vnímavého diváka.
K tomuto názoru som dospel už niekedy na konci 70. rokov minulého storočia. A myslím si to aj dnes, hoci sa sitácia v oblasti rozšírenia vizuálnej gramotnosti a audio-vizuálnych médií od tých časov zmenila dokonca sá dá povedať, že až dramaticky.
Skúmanie (ľudského) pohybu ma lákalo už behom štúdia psychológie na Karlovej Univerzite v Prahe a tejto tématike som venoval aj svoju diplomovú prácu (1973). Približne v tej dobre som sa venoval aj natáčaniu 16 mm filmov a hneď, ako sme sa naučili filmy ozvučovať pomocou nanesenej magnetickej stopy som si mohol aj vyskúšať účinok spojenia obrazu a vhodne zvolenej pesničky vo vlastných amatérskych filmoch na začiatku 80. rokov (Dom, Zvedněte děvčátko …)
Štúdium „Dokumentaristiky“ na pražskej FAMU na mojom presvedčení o možnosti efektívneho spojenia obrazu z dobre vybranou pesničkou nič nezmenilo, skôr naopak. Svojej diplomovej práci som vtedy dal názov „Hľadanie obrazu ľudskej duše“. A je to práve naša „ludská duša“, ktorá nám umožňuje „pochopiť a precítiť“ novú (vyššiu!) kvalitu zhudobnených obrazov (music visual?), ktoré sa sice vo filmovej produkcii objavovali už od nástupu zvuku do filmovej tvorby, ktorých sa však s nástupom videa a potom ešte tzv. umelej intelicencie (AI) tvorby audio-vizuálnych klipov a programov objavuje nepreberné množstvo …
